Ako katolík nesmiem plakať za zvieraťom?

Autor: Martin Agner | 19.3.2014 o 22:30 | (upravené 19.3.2014 o 22:50) Karma článku: 11,93 | Prečítané:  1217x

Som študentom katolíckej teológie a mám za sebou aj celkom slušný kurz filozofie. Dôvodom prečo to píšem je ten, že v kritickej a osobnej situácii ide aj filozofia aj vedomosti ďaleko od aktuálneho prežívania. V otázke vzťahu ku zvieratám aj domácim miláčikom je to podľa môjho názoru mierne zložitejšie, ako by sa mohlo zdať.

Som študentom katolíckej teológie a mám za sebou aj celkom slušný kurz filozofie. Dôvodom prečo to píšem je ten, že v kritickej a osobnej situácii ide aj filozofia aj vedomosti ďaleko od aktuálneho prežívania. V otázke vzťahu ku zvieratám aj domácim miláčikom je to podľa môjho názoru mierne zložitejšie, ako by sa mohlo zdať.

To čo ma štúdium teológie a filozofie naučilo je to, že zvieratá majú smrteľnú dušu. To znamená, že nemajú (na rozdiel od človeka), nejaké miesto kam by ich duša po smrti prešla. V skratke, ak by ste chceli ako katolík nástojčivo tvrdiť, že sa po smrti stretnete so svojím psíkom či mačičkou, sloníkom alebo koalou v nebi, tak po vás bude požadované, aby ste vyznali svoju vieru,pretože ste považovaný za heretika.

Kedysi a nie je tomu tak dávno, som pri spomienke na smrteľné alebo vážne choroby pri zvieratách rezolútne a chaldnokrvne vyhlasoval, aby sa dané zviera netrápilo a hneď by sa malo utratiť. Dnes je tomu trochu inak. V dnešný deň som vykopal jamu a vložil do nej telíčko psíka, ktorý ma sprevádzal od 12-tich rokov, náš malý westík Max alebo Macko či pre mňa Macík-Pacík, ako som mu rád hovoril dokončil to, čo mu bolo dané na tejto zemi. Nemyslel som si, že ma to tak zoberie, už dlhšie som nebýval s našimi a sestrou kde bol on a skôr oni sa o ňho starali.

Bol chorý už raz odstránené nádory v ústach sa mu objavili v ešte väčšom počte a krvácali, nevedel už ani poriadne jesť, pri návšteve veterinára sa preto sestra rozhodla pre najhoršie možné riešenie (najhoršie pre nás), aby ho zbavili trápenia. Môj osobný názor je, že zvieratá nesmú trpieť za žiadnych okolností. Preto som rád, že už netrpí na druhú stranu, ale trpíme my. Táto malá potvora, ktorá nám za tie roky všeličo požrala, rozkúsala, poocikávala či ošabličkovala, nám všetkým hrozne chýba. Najviac to vítanie pri dverách, budenie štekaním pri posteli a podobne. Veď kto to poznáte, viete o čom hovorím.

Jadro veci ktoré chcem povedať je to, že by som ako katolík nemal ani povedať, že môj pes zomrel, ale musím povedať, že skapal. Pretože zvieratá skapíňajú, neumierajú,ďalej by som nemal jeho zahrabanie volať pochovaním veď sa pochovávajú len ľudia a tak ďalej. Ja s týmto súhlasím, ale keď hovorím o mojom psovi s ktorým som vyrastal a ktorý mňa a našu rodinu naučil viac ako my jeho, nedá sa mi vyjadrovať takto neosobne. Náš Maco zaspal, aj tak chudáčik malý vyzeral. Posledné pohladenie a tiché poďakovanie za jeho život a mohol som ho dať do pripravenej jamy na záhrade, na mieste, ktoré tak veľmi miloval. V tom momente som sa rozreval ako malý chlapec, už roky som neplakal, no nedalo sa inak. Chvíle radosti, jeho štekotu, chvíle keď len tak spal pri nohách sú preč. A mne sa zrazu všetko vynára, všetky tie krásne chvíle, ktoré boli krásnymi vďaka nemu. Ako som už spomínal, ako katolík by som nemal na jeho hrobček dať kríž veď Ježiš na kríži zomrel len za ľudí, ale kríž je prejavom jeho lásky. Nie? A ten malý uviazaný krížik od sestry je teda symbolom našej lásky a ja som ho do tej hliny hrdo zastrčil. Potom mi už len napadala jednoduchá modlitba: "Bože povedz mu, že sme ho milovali." Keď sme odišli nikto nič nevravel a jeho bolestnú neprítomnosť pripomína jeho pelech v rohu na chodbe, miska s ktorou cestoval po celom byte keď z nej vylizoval dobroty či vodítko.

Aj potom čo som prišiel domov som si ešte veľmi poplakal, dosť hrôzostrašne to znie, na 24 ročného, vyše 100 kilového chlapa, ale inak som nemohol. Už so žiadnym psíkom nebudem vyrastať, už so žiadnym psíkom nebudem v puberte baliť baby, už žiadny iný psík nebude môj prvý a preto je mi to tak ľúto a preto Maxík ostane v mojom srdci na výnimočnom mieste a to aj napriek tomu, že som katolík a necítim sa ako heretik ale ako človek, ktorý stratil priateľa.

PS: Majte sa radi, majte radi aj svojich domácich miláčikov a užívajte si ich lotroviny a prítomnosť, všetci sme tu len raz a na chvíľu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?